Poďte, už je všetko pripravené. A naraz sa začali všetci

V evanjeliu čítame, že tretí pozvaný muž na slávnostnú večeru hovorí nezvratne: „nemôžem prísť, oženil som sa“. Odpoveď predchádzajúcich dvoch však skrýva istú možnosť prísť (musím ísť pozrieť pole, idem vyskúšať záprah). Tým, že sa človek oženil stratil akoby možnosť voľby. Iste, je na mieste otázka, či je to takto správne, a ako by to malo byť medzi manželmi podľa Božej vôle, avšak jedna vec je istá: Kto sa ožení spája svoj život s druhým definitívne  teda sloboda jedného sa stáva slobodou dvoch. Je to sladké jarmo. Také, ktoré nesie Ježiš a ktoré nesie aj svätý Pavol. Preto toľká starostlivosť sv. Pavla o komunity, ktoré nezakladal, ale ktorých sa cíti byť pastierom ako tej, ktorá žije
v Ríme. Preto aj robí akýsi motivačný popis toho, ako má takýto cirkevný život vyzerať: Kresťana charakterizuje, že už nežije sám pre seba, ale život pre iných, veď „my mnohí sme jedno telo v Kristovi“. Kresťan nežije zo zdrojov vlastnej telesnosti, ale z Tela Kristovho. Kresťan je plný milosti a darov: prorokovania, slúženia, vyučovania, povzbudzovania. Kresťan dáva nezištne, je starostlivý a milosrdný, nepretvaruje sa, lipne na dobrom, miluje, je úctivý, horlivý, radostný, trpezlivý, vytrvalý, žehnajúci, plačúci s plačúcimi, radujúci sa s radujúcimi…
Je však jedna dôležitá otázka: Ako sv. Pavol vie ako má vyzerať ideálna komunita, keď takú komunitu nemal nikde možnosť v plnosti zažiť? On ju zažíva v spojitosti s prvou turíčnou – univerzálnou Cirkvou, ktorá sa stáva prítomnou v každom slávení Eucharistie. Preto v Eucharistii zažíva daný ideál Cirkvi, tam ho kontempluje, tam sa inšpiruje pre písanie svojich listov. Eucharistia je takto miestom, kde sa uskutočňujú Božie očakávania od komunity veriacich. Bez eucharistického života sa ľahko stane, že žijeme pre seba, že si chránime svoje telo, že síce prorokujeme, ale nie podľa viery, že sme v službe, ale de facto neslúžime, že nikoho nič naozaj dôležité nenaučíme, hoci vyučujeme, že po našom povzbudzovaní, ľudia ostanú bez útechy. Stratíme schopnosť nezištne dávať, starať sa jeden o druhého, byť pravdiví, nelipnúť na zlom, byť radostní, trpezliví, nebyť plačúci pri veselých, veselí pri plačúcich… Bez Eucharistie cítime, že niečo nášmu životu chýba, hoci sa snažíme o mnohé. Totiž Eucharistia je miestom zjednotenia všetkých do Kristovho tela, miestom komunikácie všetkých darov, zvlášť proroctva (Hovorím Ti, nezakikiríka kohút, kým ma tri krát nezaprieš), slúženia (opásal si zásteru a umyl učeníkom nohy), vyučovania (chápete, čo som vám urobil?), povzbudzovania (toto je moje telo, toto robte na moju pamiatku, kým neprídem). V duchu listu Rimanom môžeme ešte dodať, že Eucharistia je miesto nezištnosti, starostlivosti a milosrdenstva (ako to bolo v ranej Cirkvi, kde jedni
sa starali o druhých aj materiálne), je miesto čírosti, lásky, úcty, zdieľania, žehnania…. V Eucharistii nás teda Ježiš napĺňa a aj našu službu. Tu dostávame všetko preto, aby naša služba bola plodná. Tu sa oslobodzujeme od samých seba. Nášho života sa tu zmocňuje Ježišov život. Túto pravdu nás učí aj zakladateľka komunity Cenacolo, keď hovorila v roku 2005 na synode pre mnohými kardinálmi o Eucharistii:

Som jednoduchá sestra, ale som svedok toho, čo Boh dnes koná cez Eucharistiu. Pred Eucharistiou som začala vnímať hĺbku bolesti mnohých mladých na uliciach, počúvať volanie ich samoty. Ježiš ma poslal k mladým, ktorí mali v srdci smútok po droge, ktorí mali hlad a smäd po zmysle života, ktorý nenašli. Aký terapeutický alebo lekársky prostriedok som im mohla ponúknuť? Nijaká tabletka neprinesie radosť zo života a pokoj do srdca! Ponúkla som im teda to, čo prebudilo mňa, čo mne samej dodalo mnohokrát dôveru a nádej: Božie milosrdenstvo a Eucharistickú modlitbu. Eucharistia sa nechápe hlavou, ale sa zakúša v srdci. Ak si s dôverou pokľakneš pred Ním, cítiš, že jeho ľudskosť prítomná v konsekrovanej hostii prebúdza obraz Boží v tebe a že tento obraz začína opäť žiariť! To je
Eucharistický zázrak, ktorý kontemplujem celé roky. Eucharistia podnecuje dynamizmus nielen jednotlivcov ale aj celého ľudu. Najskôr začali niekoľkí mladí vstávať v noci na osobnú adoráciu, potom každú sobotu v noci, a tak sa vo všetkých päťdesiatich komunitách rozhodli od druhej do tretej modliť za mladých, ktorí sa stratili vo falošných ponukách sveta. Potom začali nepretržitú eucharistickú adoráciu. To znamenalo zásadnú zmenu chodu komunity: začali prichádzať mladí zo všetkých strán, komunity sa početne znásobili, zrodili sa misie v Latinskej Amerike, prišli povolania rodín a zasvätených Bohu v tomto diele. Explodovala revolúcia Lásky, ako to povedal svätý otec v Kolíne.
Chcela som vám s jednoduchosťou rozpovedať kúsok našich dejín, aby som vyjadrila vďaku Ježišovi, ktorý nám v Eucharistii zanechal v rukách poklad, liek, mimoriadne svetlo aby sme mohli ujsť z tmy zla. Mladí, s ktorými žijem od dvadsiatich dvoch rokov boli pre mňa ako rehoľnicu svedectvom, že Eucharistia je skutočná prítomnosť Vzkrieseného, a toho, že aj náš mŕtvy život, keď vstúpi do jeho života, rozkvitne. Naozaj, ak je niekto v Kristovi, je novým stvorením. (Sr. Elvira Petrozzi, Synoda o Eucharistii 2005)

http://www.vatican.va/news_services/press/sinodo/documents/bollettino_21_xi-ordinaria-2005/01_italiano/b19_01.html#_Rev._Suora_Elvira_PETROZZI%2c_Fondatrice_della_Comunit%ef%bf%bd_Cenacolo_%28ITALIA%29

Eucharistia je naozaj miestom, kde sa našej aktivite dáva hlboký zmysel a kde získava plodnosť požehnania. Ale Eucharistia je aj liekom, ktorý nás oslobodzuje a uzdravuje. Obraz hostiny (večere) pripravenej Pánom je obraz Eucharistie. Pán nás volá na Eucharistiu a tým nás volá k mnohonásobnému uzdraveniu. Od čoho?

1. Od logiky kupovania a predávania, k logike prijímania Božiu daru a zdieľania sa v láske. Na pozvanie dvaja pozvaní reagujú slovom „kúpil som….“ čiže odmietajú pozvanie, lebo nerozumejú čo znamená dostať niečo zadarmo. Je to mimo ich skúsenosti. V ich svete si treba všetko kúpiť, zaslúžiť, čo nič nestojí, za nič nestojí… Eucharistia je miestom prijímania darov daných zadarmo, ktoré však stáli veľmi veľa – život Božieho Syna.

2. Od logiky v ktorej má primát práca a činnosť, pred slávením, zdieľaním sa a hlbokými vzťahmi. Je to logika homo faber, ale Ježiš ponúka prísť na slávenie, čiže stať sa homo ludens, čiže ako dieťa, pre ktoré má primárnu dôležitosť bytie s inými, hra, ktorá nemá vnútrosvetský význam, ale má hlboký zmysel.

3. Od nutkania riadiť si život podľa ľudských noriem, ktorá sleduje napríklad logiku sloganu „postav dom, zasaď strom, sploď syna“. Táto idea je istým spôsobom prítomná v troch pozvaných, ktorí vlastne predstavujú jedného dnešného človeka, ktorý tiež hovorí: kúpil som pole (pozemok na dom a záhradu), kúpil som záprah (na oranie,  živobytie a pohyb pre členov budúcej rodiny), oženil som sa (chcem si založiť rodinu, splodiť syna).

4. Od ľudskej slaboduchej logiky k Božej múdrosti. Veď akú má logiku kúpiť si pole a pred tým ho nevidieť, alebo ak ho už videl, tak ísť si ho hneď večer pozrieť, akoby snáď už mohlo byť za pár hodín zarodené úrodou? Akú má logiku ísť vyskúšať záprahy volov večer po ich celodennej práci, zvlášť keď nemáme kde na nich cestovať? Akú má logiku zničiť kvôli vzťahu so ženou všetky ostatné väzby?

5. Od idolatrizovania majetku, bývania, auta, sexuálnej intimity k ich podriadeniu Božskému Logosu.

To všetko a omnoho viac nám dáva Kristus v Eucharistii. To je miesto a čas uzdravujúcej Ježišovej prítomnosti.