Mojžiš povedal ľudu: „Kňaz vezme kôš z tvojej ruky, položí ho pred oltár Pána, tvojho Boha…
Na deň sv. Valentína sa vrece roztrhlo s rozličnými radami, ako ho treba stráviť: „Sv. Valentín je dokonalou príležitosťou oddýchnuť si, dopriať si spoločné chvíle s vašim milovaným, či už tento sviatok oslavujete alebo nie. Môžete sa ísť spoločne korčuľovať, zahrať si bowling, ostať doma a spraviť si filmový maratón alebo sa vybrať na prehliadku mesta, v ktorom žijete. Tento víkend patrí originálnym, romantickým aj šialeným nápadom“. My chceme tento deň prežiť v spojení so svojim Bohom a prejaviť mu lásku originálnym spôsobom.

Jeden z takých spôsobov je uvedený hneď v prvom čítaní. Môžeme priniesť kôš plný prvotín zeme, to jest jedla, vrátane chlebov. Určite by to bolo originálne, keby sme každý priniesli do chrámu veľký kôš a v ňom – ako to býva raz do roka na východe – vajíčka, chlieb, šunku, klobásu, ale ktorý by sme neodniesli domov. Určite to od nás nikto nežiada, hoci pôstne obdobie je aj o schopnosti vybrať niečo zo zásob a podeliť sa s nimi. Je však dobre zamyslieť sa nad košom chleba, či iných potravín, ktoré mal židovský človek priniesť do chrámu. Tento chlieb totiž je viac ako len chlieb. Je malou sviatosťou, pretože muž, ktorý ho prináša má povedať niečo ako konsekračné slová: „povieš: ‚Môj otec bol potulný Sýrčan. Zostúpil do Egypta a žil tam ako cudzinec vo veľmi malom počte. Tam vzrástol na veľký, silný a nesmierne početný národ“. Tento chlieb je symbolom neutešeného stavu, otroctva, oslobodenia i obdarovania životným priestorom, daru i práce človeka. Chlieb je cenný, lebo sprítomňuje celé tieto dejiny Boha a človeka, dar Boží aj ľudskú slobodu, interakciu medzi milosťou a aktivitou, je symbolom trpezlivosti. Preto sa za obetný dar najviac hodí chlieb. Preto sa pri svätej omši neberie do rúk kamienok ako dar, pretože ten nie je výrazom vzťahu Boha a človeka. Kameň je, ale chlieb sa vyrába.

Silu symbolu chleba je dobré mať na zreteli, pretože diabol pokúšal Ježiša, aby premenil kameň na chlieb. Je to prvé pokušenie. Čo je jeho obsahom? Diabol nabáda Ježiša, aby zoslabnutý duchovným zápasom nakoniec všetko urýchlil. Tým, že sa chlieb vyrobí z kameňa, odpadne namáhavé siatie, vzrast, polievanie, modlitba k Božej prozreteľnosti, kosenie, mlátenie, mletie múky, kysnutie cesta, pečenie… Odpadne zdĺhavý proces. Diabol nabáda Ježiša, aby veci urobil rýchlejšie, hneď, tu a teraz. Je to pokušenie epizodického, bezprostredného, zážitkového, instantného náboženstva, bez trpezlivosti a čakania. Takto je neraz interpretované istými zážitkovými kruhmi aj druhé čítanie, ktoré hovorí o spáse: „ak svojimi ústami vyznávaš: „Ježiš je Pán!“ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený“. To je pravda, ale nefunguje to takto jednoducho, na postmoderný spôsob. Spása nám už bola daná ako dar cez vieru a krst. Avšak tento dar má mohutnieť a rásť. Mnohí sa domnievajú, že keď si srdci povie: verím a následne to vypovie človeku na ulici, že má isté nebo a že to musí byť aj cítiť v neustávajúcom euforickom nastavení. Toto sa volá evanjelium prosperity a zdravia, ktoré vôbec neakceptuje dejinnosť spásy. Človek sa celý život stáva milujúcim viac a viac, v dialógu s výzvami Boha i sveta. Radi by sme boli ako muž z evanjelia, ktorý si povie: „Duša moja máš veľké zásoby, jedz a hoduj…“. Ale my máme neustále rásť vo viere, nádeji a láske, ako i v ďalších cnostiach. Cez jedenie pokrmu, ktorým je Božie slovo a Božia vôľa. Áno, už sme spasení, ale ešte nie, lebo je veľa práce pred nami. S nami i so svetom. Máme žiť v radosti a pokoji, ale zároveň v radostnom očakávaní ďalších Božích výziev. Nakoniec aj Ježiš po tom, ako premohol prvé pokušenie je vystavený ďalšiemu a trpezlivo s ním zápasí. Takže prvé pokušenie je pokušenie nečakať. V priestore vzťahov sa to prejavuje napríklad tým, že mladí nie sú ochotní čakať na poznanie o svojom partnerovi, na pravý čas, na manželstvo… ale „dobro manželov“, ktorým je spoločný sexuálny a rodinný život si chcú vziať sami (čiže nie ako dar) a najlepšie hneď, bez papiera. Veď sladký nektár treba piť hneď a keď sa minie, bude ďalší… To je začiatok nie rajského, ale vyprahnutého života. Odožeňme toto pokušenie Ježišovou silou.

Druhé pokušenie je rafinované tiež. Je to pokušenie uveriť evidentnému klamstvu, len preto, že to klamstvo je tak ľúbivé. Koľko ľudí uverí nezmyslu, o ktorom vie, že je to nezmysel, len preto, že to spôsobuje motýle v bruchu (aby sme použili eufemizmus vlastný valentínovskej kultúre). Každá žena vie, že romantické rozprávky od Rosamunde Pilcher sú klamstvo, a predsa takejto utópii chce veriť a chce o nej snívať. Takto síce žije v realite, ale mentálne v ružovom vzduchoprázdne, čím sa stane, že nenaplní Božiu vôľu, ktorá je veľmi konkrétna a dejinná. Klamstvo, ktoré používa diabol je jasné: „Dám ti všetku ich moc a slávu, lebo som ju dostal a dám ju, komu chcem“. Sláva je v diablovej interpretácii niečo povrchné. Termín sláva však diabol pozná, pozná aj skutočnú slávu, lebo ju zakúsil. Vie, že je to forma Božieho bytia. Okrem toho lesk sveta nedostal, ako tvrdí, ale si ho ukradol. A, že to dá, komu chce je tiež klamstvo, lebo to, čo má, nechce dať nikomu. Chce mu dať len nešťastie, ktoré sa za pozlátkom skrýva. Odožeňme takéto pokušenie rovnako Ježišovou silou.

Nakoniec je tu tretie pokušenie, kedy diabol hovorí nábožné reči. Jestvuje pokušenie nerozlíšiť ducha, s ktorým sú nábožné slová vyslovované. Diabol je zlý duch a predsa hovorí slová biblie. Samozrejme, že oni znejú správne, ale duch, ktorý ich rozpráva a úmysel, s ktorým sú vyslovené, je zlý. Diabol chce nábožnými rečami odviesť Ježiša od plnenia Božej vôle. Antikrist nebude hovoriť proti Bohu, ale bude hovoriť o Bohu so zlým úmyslom. A bude robiť aj znamenia. Bude to humanistický kazateľ, ktorý bude hovoriť o láske k človeku, solidarite, tolerancii, ktorá má svoj základ v biblii.., avšak nepovie nič o láske k Bohu a k Cirkvi. Potrebujeme dar rozlišovať duchov. Ktokoľvek bude kázať proti Ježišovej ľudskej prirodzenosti, zdôrazňovaním účinkov ducha, ktokoľvek bude kázať proti Márii, alebo ju bude vedome prehliadať (lebo jej materstvo hovorí o pravej ľudskej prirodzenosti Krista), ktokoľvek bude hovoriť proti hmatateľnému ľudskému telu Krista – Cirkvi, určite nie je napájaný správnym Duchom. Pritom môže hovoriť nábožné reči. Prosme si dar sensus fidelium.

Takže našu lásku ku Kristovi vyjadrime tým, že budeme žiť aj z jeho slova, že sa mu budeme klaňať a slúžiť mu, že ho nebudeme.

Vstali, vyhnali ho z mesta… Ale on prešiel pomedzi nich a odišiel.

Na stránke rodného mesta som objavil zložku významných osobností Kysuckého Nového Mesta. Sú tam mená ako Jozef Belánsky (1796-1843) – štvrtý banskobystrický biskup, Dlhomír Poľský (1864-1935) – kňaz a básnik; medzi významných ešte žijúcich rodákov patria aj niektorí vedci, hudobníci, maliari. Možno niekto z nášho spoločenstva raz bude menovaný za čestného občana svojej obce alebo mesta. Ale je isté, že mnohí nie. Možno preto, že náš život bude krásny „len“ vo svojej každodennej trpezlivej, dobrotivej, nevystatujúcej sa láske. A tú dokáže oceniť v plnosti len Boh. A to možno preto, že niekomu môže náš život vadiť, zvlášť ak nadobudne parametre prorockého života –upozorňujúceho na nedostatky, chyby, hriechy a na nekompatibilitu s Božou vôľou. Netreba tiež zabúdať na akúsi apriórnu nedôveru voči tým, čo boli vo svete a vrátili sa domov. Skúsenosť iných chce byť overená, až následne prijatá.
Čo bolo všetko dôvodom neprijatia Ježiša rodákmi, až po snahu fyzicky ho eliminovať, presne nevieme. Je to však akt hrubého násilia, nelásky, až nenávisti. Táto scéna nám ukazuje Ježiša ako nemilovaného. Vidieť Ježiša odchádzať z nášho stredu vnútorným pohľadom, je obraz, ktorý by nám nemal uniknúť, pretože každý hriech je vypudením Ježiša z nášho obydlia, rodiny, života. Odchod Ježiša, taký vznešený a bolestný zároveň, bez toho, aby si „striasol prach z nôh“, je hodný obdivu. Ježiš prežíva popri prejavoch lásky aj prejavy nelásky. Miluje ho nebeský Otec, Matka Panna Mária, svätý Jozef, neskôr učeníci, niektoré ženy, uzdravení… Ale sú typy lásky, ktorú Ježiš nikdy nezažil:
lásku rodákov, vlastnej širšej rodiny, lásku kultúrnej politickej smotánky (politici, veľrada, kňazi, farizeji, zákonníci), lásku veľkej časti chudobných a biednych, ktorým adresoval svoje slová, lásku manželky, vlastných detí… Na istý typ lásky si musel počkať a tak sa splnilo, že „až keď bude vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahne k sebe“, aby prišli a poklonili sa. Až vtedy sa z ľudí stane jeho nevesta Cirkev, plná vlastných duchovných detí, ktoré sú jeho telom. Smrť z lásky je magnetom, ktorý priťahuje vnútro ľudí. Ježiš vie, že až dokonaním svojho diela – v smrti – sa niečo od základu zmení, až vtedy ľudia spoznajú, že „Boh ich poznal už v matkinom lone“. Paradoxne diabol, ktorý si žiadal poklonu aj od Ježiša, si ju vynucuje bez ochoty zomrieť, niečo zmeniť. Podobne je to aj s nami. Prežívame rôzne druhy lásky: rodičovskú, súrodeneckú, kamarátsku, partnerskú. Sú však ľudia, ktorí skúsenosť s láskou nemajú a zrejme aj my sami niektorý druh lásky
nezakúsime. Sú ľudia, ktorí nepoznajú lásku otca, niektorí lásku matky, niektorí nemajú súrodenca, niektorí nezakúsia lásku starého rodiča, iní nezakúsia lásku učiteľa, iní zase nikdy nezakúsia priateľskú lásku, prípadne manželskú lásku muža/ženy a nakoniec možno ani nie lásku vlastných detí. To je istý kríž, ktorý však nesie Ježiš spolu s nami. Na istú lásku si musíme počkať: preto naša láska nech je najmä „trpezlivá“ (nie náhodou sv. Pavol dáva trpezlivosť na prvé miesto charakteristík lásky) a potom taká čo „nie je nehanebná“ a čo „sa nerozčuľuje“.
V každom prípade, ak dokážeme „milovať ako prví“, podobne ako Boh: „Skôr ako som ťa utvoril v matkinom lone, poznal som ťa“ (poznať znamená aj miloval), tak Boh doplní nelásku ľudí, ktorí nás formovali a negatívne predznačovali, alebo Boh doplní chýbajúcu skúsenosť s láskou. Takto nás urobí „opevneným mestom, železným stĺpom a bronzovým múrom“ lásky. Nemusíme sa báť a neustále sa otáčať do minulosti, či nás dostatočne milovala matka, alebo otec, alebo sused, učiteľ, kamarát, priateľ… či ma niekto snáď nezranil. Netreba sa v bežnom prípade usilovať o psychologické terapie, analýzy, riešenia a tým uviaznuť v sebe samom. Pavol hovorí: „Bratia, usilujte sa o vyššie dary milosti“. Máme sa koncentrovať na milosť, ktorá je nám daná. V nej nachádzame silu milovať. Zvlášť silu Eucharistického Krista, ktorý miluje dokonalým spôsobom v okamihu, keď priamo čelí nenávisti svetských i duchovných mocností (kniežatstvá tohto sveta), ktoré sú zosobnené v postave apoštola Judáša.
Ježišova láska je sumou kvalít, prevyšujúcich pozitívne aj negatívne popisy lásky z Prvého listu Korinťanom (trpezlivá, dobrotivá, všetko znášajúca, dúfajúca, vytrvalá, nezávidiaca, nevypínajúca sa, nerozčuľujúca sa…). Ježiš prejavuje Nazaretčanom veľmi konkrétny typ spásnej lásky. V synagóge nebol na prvom mieste, kde by bol ohlasoval Božie kráľovstvo. Mohol si pre svojich rodákov na „primičnú kázeň“ vybrať inú biblickú stať, napríklad z Knihy Samuelovej o víťazstve Dávida nad Goliášom, alebo zo žalmu, kde sa hovorí ako je dobre, keď žijú bratia pospolu… Ale on vyberá proroka Izaiáša. Je to zámerný výber, lebo vie, že Nazaretčania potrebujú počuť práve tento text. Vie, že potrebujú po dlhom čakaní počuť, že „dnes“ je ten veľký deň a potrebujú tomuto „dnes“ uveriť. Podobne aj my, čo sme uväznení v minulosti, alebo ďalekej budúcnosti, a to spásne „dnes“ nevidíme, z čoho pramení náš smútok a beznádej. Ježiš vie, že rodáci potrebujú počuť slovo a uveriť slovu, nie mimoriadnym skutkom. Vie totiž, že sú zhrubnutí, materialistickí, cynickí, opakujúci si zatrpklé slogany (napr. „lekár lieč sám seba“). Ježiš vie, že potrebujú počuť slovo, proroka, kazateľa, čiže obrátiť sa k niečomu duchovnému, čo ich následne privedie ku konkrétnu po ktorom túžia, ale ktorým bude Ježiš, nie ich predstava vykúpenia. V ňom – Ježišovi, Jozefovom synovi – ich túžby budú očistené a cez mieru naplnené. Vedie ich cestou od slova k viere a od viery k sviatosti. Preto aj my počúvame pri omši slovo, aby sme následne pristúpili k Eucharistii. V nej prijmime všetky typy lásky, zakúsenej aj nezakúsenej: otcovskej, materskej, súrodeneckej, snúbeneckej, i detskej. Lásky, ktorá všetky tieto formy dokonale prevyšuje. Nech zvonenie pri premenení – cvendžiaci kov, duniaci cimbal – nie sú dunením dutej náboženskej formy, ale symbolom nášho vnútorného premenia k väčšej láske.