Mojžiš povedal ľudu: „Kňaz vezme kôš z tvojej ruky, položí ho pred oltár Pána, tvojho Boha…
Na deň sv. Valentína sa vrece roztrhlo s rozličnými radami, ako ho treba stráviť: „Sv. Valentín je dokonalou príležitosťou oddýchnuť si, dopriať si spoločné chvíle s vašim milovaným, či už tento sviatok oslavujete alebo nie. Môžete sa ísť spoločne korčuľovať, zahrať si bowling, ostať doma a spraviť si filmový maratón alebo sa vybrať na prehliadku mesta, v ktorom žijete. Tento víkend patrí originálnym, romantickým aj šialeným nápadom“. My chceme tento deň prežiť v spojení so svojim Bohom a prejaviť mu lásku originálnym spôsobom.

Jeden z takých spôsobov je uvedený hneď v prvom čítaní. Môžeme priniesť kôš plný prvotín zeme, to jest jedla, vrátane chlebov. Určite by to bolo originálne, keby sme každý priniesli do chrámu veľký kôš a v ňom – ako to býva raz do roka na východe – vajíčka, chlieb, šunku, klobásu, ale ktorý by sme neodniesli domov. Určite to od nás nikto nežiada, hoci pôstne obdobie je aj o schopnosti vybrať niečo zo zásob a podeliť sa s nimi. Je však dobre zamyslieť sa nad košom chleba, či iných potravín, ktoré mal židovský človek priniesť do chrámu. Tento chlieb totiž je viac ako len chlieb. Je malou sviatosťou, pretože muž, ktorý ho prináša má povedať niečo ako konsekračné slová: „povieš: ‚Môj otec bol potulný Sýrčan. Zostúpil do Egypta a žil tam ako cudzinec vo veľmi malom počte. Tam vzrástol na veľký, silný a nesmierne početný národ“. Tento chlieb je symbolom neutešeného stavu, otroctva, oslobodenia i obdarovania životným priestorom, daru i práce človeka. Chlieb je cenný, lebo sprítomňuje celé tieto dejiny Boha a človeka, dar Boží aj ľudskú slobodu, interakciu medzi milosťou a aktivitou, je symbolom trpezlivosti. Preto sa za obetný dar najviac hodí chlieb. Preto sa pri svätej omši neberie do rúk kamienok ako dar, pretože ten nie je výrazom vzťahu Boha a človeka. Kameň je, ale chlieb sa vyrába.

Silu symbolu chleba je dobré mať na zreteli, pretože diabol pokúšal Ježiša, aby premenil kameň na chlieb. Je to prvé pokušenie. Čo je jeho obsahom? Diabol nabáda Ježiša, aby zoslabnutý duchovným zápasom nakoniec všetko urýchlil. Tým, že sa chlieb vyrobí z kameňa, odpadne namáhavé siatie, vzrast, polievanie, modlitba k Božej prozreteľnosti, kosenie, mlátenie, mletie múky, kysnutie cesta, pečenie… Odpadne zdĺhavý proces. Diabol nabáda Ježiša, aby veci urobil rýchlejšie, hneď, tu a teraz. Je to pokušenie epizodického, bezprostredného, zážitkového, instantného náboženstva, bez trpezlivosti a čakania. Takto je neraz interpretované istými zážitkovými kruhmi aj druhé čítanie, ktoré hovorí o spáse: „ak svojimi ústami vyznávaš: „Ježiš je Pán!“ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený“. To je pravda, ale nefunguje to takto jednoducho, na postmoderný spôsob. Spása nám už bola daná ako dar cez vieru a krst. Avšak tento dar má mohutnieť a rásť. Mnohí sa domnievajú, že keď si srdci povie: verím a následne to vypovie človeku na ulici, že má isté nebo a že to musí byť aj cítiť v neustávajúcom euforickom nastavení. Toto sa volá evanjelium prosperity a zdravia, ktoré vôbec neakceptuje dejinnosť spásy. Človek sa celý život stáva milujúcim viac a viac, v dialógu s výzvami Boha i sveta. Radi by sme boli ako muž z evanjelia, ktorý si povie: „Duša moja máš veľké zásoby, jedz a hoduj…“. Ale my máme neustále rásť vo viere, nádeji a láske, ako i v ďalších cnostiach. Cez jedenie pokrmu, ktorým je Božie slovo a Božia vôľa. Áno, už sme spasení, ale ešte nie, lebo je veľa práce pred nami. S nami i so svetom. Máme žiť v radosti a pokoji, ale zároveň v radostnom očakávaní ďalších Božích výziev. Nakoniec aj Ježiš po tom, ako premohol prvé pokušenie je vystavený ďalšiemu a trpezlivo s ním zápasí. Takže prvé pokušenie je pokušenie nečakať. V priestore vzťahov sa to prejavuje napríklad tým, že mladí nie sú ochotní čakať na poznanie o svojom partnerovi, na pravý čas, na manželstvo… ale „dobro manželov“, ktorým je spoločný sexuálny a rodinný život si chcú vziať sami (čiže nie ako dar) a najlepšie hneď, bez papiera. Veď sladký nektár treba piť hneď a keď sa minie, bude ďalší… To je začiatok nie rajského, ale vyprahnutého života. Odožeňme toto pokušenie Ježišovou silou.

Druhé pokušenie je rafinované tiež. Je to pokušenie uveriť evidentnému klamstvu, len preto, že to klamstvo je tak ľúbivé. Koľko ľudí uverí nezmyslu, o ktorom vie, že je to nezmysel, len preto, že to spôsobuje motýle v bruchu (aby sme použili eufemizmus vlastný valentínovskej kultúre). Každá žena vie, že romantické rozprávky od Rosamunde Pilcher sú klamstvo, a predsa takejto utópii chce veriť a chce o nej snívať. Takto síce žije v realite, ale mentálne v ružovom vzduchoprázdne, čím sa stane, že nenaplní Božiu vôľu, ktorá je veľmi konkrétna a dejinná. Klamstvo, ktoré používa diabol je jasné: „Dám ti všetku ich moc a slávu, lebo som ju dostal a dám ju, komu chcem“. Sláva je v diablovej interpretácii niečo povrchné. Termín sláva však diabol pozná, pozná aj skutočnú slávu, lebo ju zakúsil. Vie, že je to forma Božieho bytia. Okrem toho lesk sveta nedostal, ako tvrdí, ale si ho ukradol. A, že to dá, komu chce je tiež klamstvo, lebo to, čo má, nechce dať nikomu. Chce mu dať len nešťastie, ktoré sa za pozlátkom skrýva. Odožeňme takéto pokušenie rovnako Ježišovou silou.

Nakoniec je tu tretie pokušenie, kedy diabol hovorí nábožné reči. Jestvuje pokušenie nerozlíšiť ducha, s ktorým sú nábožné slová vyslovované. Diabol je zlý duch a predsa hovorí slová biblie. Samozrejme, že oni znejú správne, ale duch, ktorý ich rozpráva a úmysel, s ktorým sú vyslovené, je zlý. Diabol chce nábožnými rečami odviesť Ježiša od plnenia Božej vôle. Antikrist nebude hovoriť proti Bohu, ale bude hovoriť o Bohu so zlým úmyslom. A bude robiť aj znamenia. Bude to humanistický kazateľ, ktorý bude hovoriť o láske k človeku, solidarite, tolerancii, ktorá má svoj základ v biblii.., avšak nepovie nič o láske k Bohu a k Cirkvi. Potrebujeme dar rozlišovať duchov. Ktokoľvek bude kázať proti Ježišovej ľudskej prirodzenosti, zdôrazňovaním účinkov ducha, ktokoľvek bude kázať proti Márii, alebo ju bude vedome prehliadať (lebo jej materstvo hovorí o pravej ľudskej prirodzenosti Krista), ktokoľvek bude hovoriť proti hmatateľnému ľudskému telu Krista – Cirkvi, určite nie je napájaný správnym Duchom. Pritom môže hovoriť nábožné reči. Prosme si dar sensus fidelium.

Takže našu lásku ku Kristovi vyjadrime tým, že budeme žiť aj z jeho slova, že sa mu budeme klaňať a slúžiť mu, že ho nebudeme.

Vstali, vyhnali ho z mesta… Ale on prešiel pomedzi nich a odišiel.

Na stránke rodného mesta som objavil zložku významných osobností Kysuckého Nového Mesta. Sú tam mená ako Jozef Belánsky (1796-1843) – štvrtý banskobystrický biskup, Dlhomír Poľský (1864-1935) – kňaz a básnik; medzi významných ešte žijúcich rodákov patria aj niektorí vedci, hudobníci, maliari. Možno niekto z nášho spoločenstva raz bude menovaný za čestného občana svojej obce alebo mesta. Ale je isté, že mnohí nie. Možno preto, že náš život bude krásny „len“ vo svojej každodennej trpezlivej, dobrotivej, nevystatujúcej sa láske. A tú dokáže oceniť v plnosti len Boh. A to možno preto, že niekomu môže náš život vadiť, zvlášť ak nadobudne parametre prorockého života –upozorňujúceho na nedostatky, chyby, hriechy a na nekompatibilitu s Božou vôľou. Netreba tiež zabúdať na akúsi apriórnu nedôveru voči tým, čo boli vo svete a vrátili sa domov. Skúsenosť iných chce byť overená, až následne prijatá.
Čo bolo všetko dôvodom neprijatia Ježiša rodákmi, až po snahu fyzicky ho eliminovať, presne nevieme. Je to však akt hrubého násilia, nelásky, až nenávisti. Táto scéna nám ukazuje Ježiša ako nemilovaného. Vidieť Ježiša odchádzať z nášho stredu vnútorným pohľadom, je obraz, ktorý by nám nemal uniknúť, pretože každý hriech je vypudením Ježiša z nášho obydlia, rodiny, života. Odchod Ježiša, taký vznešený a bolestný zároveň, bez toho, aby si „striasol prach z nôh“, je hodný obdivu. Ježiš prežíva popri prejavoch lásky aj prejavy nelásky. Miluje ho nebeský Otec, Matka Panna Mária, svätý Jozef, neskôr učeníci, niektoré ženy, uzdravení… Ale sú typy lásky, ktorú Ježiš nikdy nezažil:
lásku rodákov, vlastnej širšej rodiny, lásku kultúrnej politickej smotánky (politici, veľrada, kňazi, farizeji, zákonníci), lásku veľkej časti chudobných a biednych, ktorým adresoval svoje slová, lásku manželky, vlastných detí… Na istý typ lásky si musel počkať a tak sa splnilo, že „až keď bude vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahne k sebe“, aby prišli a poklonili sa. Až vtedy sa z ľudí stane jeho nevesta Cirkev, plná vlastných duchovných detí, ktoré sú jeho telom. Smrť z lásky je magnetom, ktorý priťahuje vnútro ľudí. Ježiš vie, že až dokonaním svojho diela – v smrti – sa niečo od základu zmení, až vtedy ľudia spoznajú, že „Boh ich poznal už v matkinom lone“. Paradoxne diabol, ktorý si žiadal poklonu aj od Ježiša, si ju vynucuje bez ochoty zomrieť, niečo zmeniť. Podobne je to aj s nami. Prežívame rôzne druhy lásky: rodičovskú, súrodeneckú, kamarátsku, partnerskú. Sú však ľudia, ktorí skúsenosť s láskou nemajú a zrejme aj my sami niektorý druh lásky
nezakúsime. Sú ľudia, ktorí nepoznajú lásku otca, niektorí lásku matky, niektorí nemajú súrodenca, niektorí nezakúsia lásku starého rodiča, iní nezakúsia lásku učiteľa, iní zase nikdy nezakúsia priateľskú lásku, prípadne manželskú lásku muža/ženy a nakoniec možno ani nie lásku vlastných detí. To je istý kríž, ktorý však nesie Ježiš spolu s nami. Na istú lásku si musíme počkať: preto naša láska nech je najmä „trpezlivá“ (nie náhodou sv. Pavol dáva trpezlivosť na prvé miesto charakteristík lásky) a potom taká čo „nie je nehanebná“ a čo „sa nerozčuľuje“.
V každom prípade, ak dokážeme „milovať ako prví“, podobne ako Boh: „Skôr ako som ťa utvoril v matkinom lone, poznal som ťa“ (poznať znamená aj miloval), tak Boh doplní nelásku ľudí, ktorí nás formovali a negatívne predznačovali, alebo Boh doplní chýbajúcu skúsenosť s láskou. Takto nás urobí „opevneným mestom, železným stĺpom a bronzovým múrom“ lásky. Nemusíme sa báť a neustále sa otáčať do minulosti, či nás dostatočne milovala matka, alebo otec, alebo sused, učiteľ, kamarát, priateľ… či ma niekto snáď nezranil. Netreba sa v bežnom prípade usilovať o psychologické terapie, analýzy, riešenia a tým uviaznuť v sebe samom. Pavol hovorí: „Bratia, usilujte sa o vyššie dary milosti“. Máme sa koncentrovať na milosť, ktorá je nám daná. V nej nachádzame silu milovať. Zvlášť silu Eucharistického Krista, ktorý miluje dokonalým spôsobom v okamihu, keď priamo čelí nenávisti svetských i duchovných mocností (kniežatstvá tohto sveta), ktoré sú zosobnené v postave apoštola Judáša.
Ježišova láska je sumou kvalít, prevyšujúcich pozitívne aj negatívne popisy lásky z Prvého listu Korinťanom (trpezlivá, dobrotivá, všetko znášajúca, dúfajúca, vytrvalá, nezávidiaca, nevypínajúca sa, nerozčuľujúca sa…). Ježiš prejavuje Nazaretčanom veľmi konkrétny typ spásnej lásky. V synagóge nebol na prvom mieste, kde by bol ohlasoval Božie kráľovstvo. Mohol si pre svojich rodákov na „primičnú kázeň“ vybrať inú biblickú stať, napríklad z Knihy Samuelovej o víťazstve Dávida nad Goliášom, alebo zo žalmu, kde sa hovorí ako je dobre, keď žijú bratia pospolu… Ale on vyberá proroka Izaiáša. Je to zámerný výber, lebo vie, že Nazaretčania potrebujú počuť práve tento text. Vie, že potrebujú po dlhom čakaní počuť, že „dnes“ je ten veľký deň a potrebujú tomuto „dnes“ uveriť. Podobne aj my, čo sme uväznení v minulosti, alebo ďalekej budúcnosti, a to spásne „dnes“ nevidíme, z čoho pramení náš smútok a beznádej. Ježiš vie, že rodáci potrebujú počuť slovo a uveriť slovu, nie mimoriadnym skutkom. Vie totiž, že sú zhrubnutí, materialistickí, cynickí, opakujúci si zatrpklé slogany (napr. „lekár lieč sám seba“). Ježiš vie, že potrebujú počuť slovo, proroka, kazateľa, čiže obrátiť sa k niečomu duchovnému, čo ich následne privedie ku konkrétnu po ktorom túžia, ale ktorým bude Ježiš, nie ich predstava vykúpenia. V ňom – Ježišovi, Jozefovom synovi – ich túžby budú očistené a cez mieru naplnené. Vedie ich cestou od slova k viere a od viery k sviatosti. Preto aj my počúvame pri omši slovo, aby sme následne pristúpili k Eucharistii. V nej prijmime všetky typy lásky, zakúsenej aj nezakúsenej: otcovskej, materskej, súrodeneckej, snúbeneckej, i detskej. Lásky, ktorá všetky tieto formy dokonale prevyšuje. Nech zvonenie pri premenení – cvendžiaci kov, duniaci cimbal – nie sú dunením dutej náboženskej formy, ale symbolom nášho vnútorného premenia k väčšej láske.

[vc_row][vc_column][vc_column_text]

Všetkých srdečne pozývame na cyklus prednášok “ Škola Eucharistie“, ktoré budú bývať utorky po sv.omši v Univerzitnom pastoračnom centre. Na každého jedného sa veľmi tešíme.

[/vc_column_text][/vc_column][/vc_row][vc_row][vc_column width=“1/1″][vc_gallery type=“image_grid“ interval=“3″ images=“3650,3651,3652,3653,3654,3655,3656,3657,3658,3659,3660,3661,3662,3663,3664,3665,3666,3667,3668″ onclick=“link_image“ custom_links_target=“_self“ title=“Galéria 13.10.“ img_size=“100×100″][/vc_column][/vc_row][vc_row][vc_column width=“1/1″][vc_gallery type=“image_grid“ interval=“3″ images=“3730,3731,3732,3733,3734,3735,3736,3737,3738,3739,3740,3741,3742,3743,3744,3745,3746,3747,3748,3749″ onclick=“link_image“ custom_links_target=“_self“ title=“Galéria 20.10.“ img_size=“100×100″][/vc_column][/vc_row][vc_row][vc_column width=“1/1″][vc_gallery type=“image_grid“ interval=“3″ images=“3751,3752,3753,3754,3755,3756,3757,3758,3759,3760,3761,3762,3763,3764,3765,3766,3767,3768″ onclick=“link_image“ custom_links_target=“_self“ title=“Galéria 27.10″ img_size=“100×100″][vc_gallery type=“image_grid“ interval=“3″ images=“3801,3802,3803,3804,3805,3806,3807,3808,3809,3810,3811,3812,3813,3814,3815,3816,3817,3818,3819,3820,3821,3822,3823″ onclick=“link_image“ custom_links_target=“_self“ title=“Galéria 03.11.“ img_size=“100×100″][/vc_column][/vc_row][vc_row][vc_column width=“1/1″][vc_gallery type=“image_grid“ interval=“3″ images=“3957,3958,3959,3960,3961,3962,3963,3964,3965,3966,3967,3968,3969,3970,3971,3972,3973,3974,3975,3976,3977,3978,3979″ onclick=“link_image“ custom_links_target=“_self“ title=“Galéria 1.12″ img_size=“100×100″][/vc_column][/vc_row]

V utorok, 24.11.2015, v rámci cyklu prednášok Škola Eucharistie k nám zavíta milý hosť, Braňo Letko, ktorý je leaderom skupiny Lamačské chvály. Príď si oddýchnuť od školských povinností a vypočuť si čo pre tohto gospelového hudobníka znamená v jeho živote Eucharistia. 🙂

Poďte, už je všetko pripravené. A naraz sa začali všetci

V evanjeliu čítame, že tretí pozvaný muž na slávnostnú večeru hovorí nezvratne: „nemôžem prísť, oženil som sa“. Odpoveď predchádzajúcich dvoch však skrýva istú možnosť prísť (musím ísť pozrieť pole, idem vyskúšať záprah). Tým, že sa človek oženil stratil akoby možnosť voľby. Iste, je na mieste otázka, či je to takto správne, a ako by to malo byť medzi manželmi podľa Božej vôle, avšak jedna vec je istá: Kto sa ožení spája svoj život s druhým definitívne  teda sloboda jedného sa stáva slobodou dvoch. Je to sladké jarmo. Také, ktoré nesie Ježiš a ktoré nesie aj svätý Pavol. Preto toľká starostlivosť sv. Pavla o komunity, ktoré nezakladal, ale ktorých sa cíti byť pastierom ako tej, ktorá žije
v Ríme. Preto aj robí akýsi motivačný popis toho, ako má takýto cirkevný život vyzerať: Kresťana charakterizuje, že už nežije sám pre seba, ale život pre iných, veď „my mnohí sme jedno telo v Kristovi“. Kresťan nežije zo zdrojov vlastnej telesnosti, ale z Tela Kristovho. Kresťan je plný milosti a darov: prorokovania, slúženia, vyučovania, povzbudzovania. Kresťan dáva nezištne, je starostlivý a milosrdný, nepretvaruje sa, lipne na dobrom, miluje, je úctivý, horlivý, radostný, trpezlivý, vytrvalý, žehnajúci, plačúci s plačúcimi, radujúci sa s radujúcimi…
Je však jedna dôležitá otázka: Ako sv. Pavol vie ako má vyzerať ideálna komunita, keď takú komunitu nemal nikde možnosť v plnosti zažiť? On ju zažíva v spojitosti s prvou turíčnou – univerzálnou Cirkvou, ktorá sa stáva prítomnou v každom slávení Eucharistie. Preto v Eucharistii zažíva daný ideál Cirkvi, tam ho kontempluje, tam sa inšpiruje pre písanie svojich listov. Eucharistia je takto miestom, kde sa uskutočňujú Božie očakávania od komunity veriacich. Bez eucharistického života sa ľahko stane, že žijeme pre seba, že si chránime svoje telo, že síce prorokujeme, ale nie podľa viery, že sme v službe, ale de facto neslúžime, že nikoho nič naozaj dôležité nenaučíme, hoci vyučujeme, že po našom povzbudzovaní, ľudia ostanú bez útechy. Stratíme schopnosť nezištne dávať, starať sa jeden o druhého, byť pravdiví, nelipnúť na zlom, byť radostní, trpezliví, nebyť plačúci pri veselých, veselí pri plačúcich… Bez Eucharistie cítime, že niečo nášmu životu chýba, hoci sa snažíme o mnohé. Totiž Eucharistia je miestom zjednotenia všetkých do Kristovho tela, miestom komunikácie všetkých darov, zvlášť proroctva (Hovorím Ti, nezakikiríka kohút, kým ma tri krát nezaprieš), slúženia (opásal si zásteru a umyl učeníkom nohy), vyučovania (chápete, čo som vám urobil?), povzbudzovania (toto je moje telo, toto robte na moju pamiatku, kým neprídem). V duchu listu Rimanom môžeme ešte dodať, že Eucharistia je miesto nezištnosti, starostlivosti a milosrdenstva (ako to bolo v ranej Cirkvi, kde jedni
sa starali o druhých aj materiálne), je miesto čírosti, lásky, úcty, zdieľania, žehnania…. V Eucharistii nás teda Ježiš napĺňa a aj našu službu. Tu dostávame všetko preto, aby naša služba bola plodná. Tu sa oslobodzujeme od samých seba. Nášho života sa tu zmocňuje Ježišov život. Túto pravdu nás učí aj zakladateľka komunity Cenacolo, keď hovorila v roku 2005 na synode pre mnohými kardinálmi o Eucharistii:

Som jednoduchá sestra, ale som svedok toho, čo Boh dnes koná cez Eucharistiu. Pred Eucharistiou som začala vnímať hĺbku bolesti mnohých mladých na uliciach, počúvať volanie ich samoty. Ježiš ma poslal k mladým, ktorí mali v srdci smútok po droge, ktorí mali hlad a smäd po zmysle života, ktorý nenašli. Aký terapeutický alebo lekársky prostriedok som im mohla ponúknuť? Nijaká tabletka neprinesie radosť zo života a pokoj do srdca! Ponúkla som im teda to, čo prebudilo mňa, čo mne samej dodalo mnohokrát dôveru a nádej: Božie milosrdenstvo a Eucharistickú modlitbu. Eucharistia sa nechápe hlavou, ale sa zakúša v srdci. Ak si s dôverou pokľakneš pred Ním, cítiš, že jeho ľudskosť prítomná v konsekrovanej hostii prebúdza obraz Boží v tebe a že tento obraz začína opäť žiariť! To je
Eucharistický zázrak, ktorý kontemplujem celé roky. Eucharistia podnecuje dynamizmus nielen jednotlivcov ale aj celého ľudu. Najskôr začali niekoľkí mladí vstávať v noci na osobnú adoráciu, potom každú sobotu v noci, a tak sa vo všetkých päťdesiatich komunitách rozhodli od druhej do tretej modliť za mladých, ktorí sa stratili vo falošných ponukách sveta. Potom začali nepretržitú eucharistickú adoráciu. To znamenalo zásadnú zmenu chodu komunity: začali prichádzať mladí zo všetkých strán, komunity sa početne znásobili, zrodili sa misie v Latinskej Amerike, prišli povolania rodín a zasvätených Bohu v tomto diele. Explodovala revolúcia Lásky, ako to povedal svätý otec v Kolíne.
Chcela som vám s jednoduchosťou rozpovedať kúsok našich dejín, aby som vyjadrila vďaku Ježišovi, ktorý nám v Eucharistii zanechal v rukách poklad, liek, mimoriadne svetlo aby sme mohli ujsť z tmy zla. Mladí, s ktorými žijem od dvadsiatich dvoch rokov boli pre mňa ako rehoľnicu svedectvom, že Eucharistia je skutočná prítomnosť Vzkrieseného, a toho, že aj náš mŕtvy život, keď vstúpi do jeho života, rozkvitne. Naozaj, ak je niekto v Kristovi, je novým stvorením. (Sr. Elvira Petrozzi, Synoda o Eucharistii 2005)

http://www.vatican.va/news_services/press/sinodo/documents/bollettino_21_xi-ordinaria-2005/01_italiano/b19_01.html#_Rev._Suora_Elvira_PETROZZI%2c_Fondatrice_della_Comunit%ef%bf%bd_Cenacolo_%28ITALIA%29

Eucharistia je naozaj miestom, kde sa našej aktivite dáva hlboký zmysel a kde získava plodnosť požehnania. Ale Eucharistia je aj liekom, ktorý nás oslobodzuje a uzdravuje. Obraz hostiny (večere) pripravenej Pánom je obraz Eucharistie. Pán nás volá na Eucharistiu a tým nás volá k mnohonásobnému uzdraveniu. Od čoho?

1. Od logiky kupovania a predávania, k logike prijímania Božiu daru a zdieľania sa v láske. Na pozvanie dvaja pozvaní reagujú slovom „kúpil som….“ čiže odmietajú pozvanie, lebo nerozumejú čo znamená dostať niečo zadarmo. Je to mimo ich skúsenosti. V ich svete si treba všetko kúpiť, zaslúžiť, čo nič nestojí, za nič nestojí… Eucharistia je miestom prijímania darov daných zadarmo, ktoré však stáli veľmi veľa – život Božieho Syna.

2. Od logiky v ktorej má primát práca a činnosť, pred slávením, zdieľaním sa a hlbokými vzťahmi. Je to logika homo faber, ale Ježiš ponúka prísť na slávenie, čiže stať sa homo ludens, čiže ako dieťa, pre ktoré má primárnu dôležitosť bytie s inými, hra, ktorá nemá vnútrosvetský význam, ale má hlboký zmysel.

3. Od nutkania riadiť si život podľa ľudských noriem, ktorá sleduje napríklad logiku sloganu „postav dom, zasaď strom, sploď syna“. Táto idea je istým spôsobom prítomná v troch pozvaných, ktorí vlastne predstavujú jedného dnešného človeka, ktorý tiež hovorí: kúpil som pole (pozemok na dom a záhradu), kúpil som záprah (na oranie,  živobytie a pohyb pre členov budúcej rodiny), oženil som sa (chcem si založiť rodinu, splodiť syna).

4. Od ľudskej slaboduchej logiky k Božej múdrosti. Veď akú má logiku kúpiť si pole a pred tým ho nevidieť, alebo ak ho už videl, tak ísť si ho hneď večer pozrieť, akoby snáď už mohlo byť za pár hodín zarodené úrodou? Akú má logiku ísť vyskúšať záprahy volov večer po ich celodennej práci, zvlášť keď nemáme kde na nich cestovať? Akú má logiku zničiť kvôli vzťahu so ženou všetky ostatné väzby?

5. Od idolatrizovania majetku, bývania, auta, sexuálnej intimity k ich podriadeniu Božskému Logosu.

To všetko a omnoho viac nám dáva Kristus v Eucharistii. To je miesto a čas uzdravujúcej Ježišovej prítomnosti.