Kto by teda zrušil jediné z týchto prikázaní, a tak by učil ľudí, bude v nebeskom kráľovstve najmenší. Ale kto ich zachová a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký.

Ježiš nám dnes zjavuje „tajomnú Božiu múdrosť“. Hovorí o tom, čo pripravil tým, ktorí ho milujú. Zjavuje niečo, čo povedané so sv. Pavlom, „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo“. Čo je to? V Božom kráľovstve sú jedni malí a iní veľkí. A sú ďalší, ktorých spravodlivosť nie je väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov a tí do kráľovstva nevojdú. (Všimnime si: nie tí, čo hrešia, ale tí, ktorých spravodlivosť je malá.)

Nepochybne je prvotnou túžbou človeka dostať sa do Božieho kráľovstva, čo slovami dnešného evanjelia znamená urobiť „kým sme ešte na ceste“ všetko preto, aby nás protivník „nevydal sudcovi, sudca strážnikovi, a aby nás neuvrhli do väzenia“. Avšak farizejská spravodlivosť by spočívala v legalistickom minimalizme: „hlavne sa tam nejako dostať!“ Ježiš,  a podobne aj sv. Pavol Korinťanom hovorí, že človek je povolaný dosiahnuť čo najväčšiu možnú šírku lásky, čo najplnšiu účasť na Božej blaženosti. Našou úlohou nie je preliezť s odretými ušami (ako z ročníka do ročníka), ale ako občania neba, spasení v nádeji, stať sa veľkými. Ak je Ján Krstiteľ, pri svojom spravodlivom živote označený za „najmenšieho v nebeskom kráľovstve“, tak forma jeho života je len štartovacia čiara. Čo to znamená? Znamená to neoscilovať medzi ohňom a vodou, životom a smrťou (ako hovorí Sirachovcova múdrosť), ale vstúpiť do ohňa a stále plnšieho života. Znamená to kráčať stále ďalej v dobrom. Ježiš túto postuponosť naznačuje slovami: nezabiješ – nebudeš sa hnevať – nebudeš zlé druhému hovoriť. Alebo aj: nescudzoložíš – nebudeš žiadostivo pozerať. Dynamika je nasledovná: zvonka do vnútra, z okraja do stredu, od najhrubšieho po najjemnejšie. Veď zvnútra vychádzajú vraždy, cudzoložstvá…

Ježišovo vnútro je plné lásky a tá sa pretavuje do dobrých slov, povzbudenia, trpezlivosti, oživujúceho dotyku. Strážme si v tieto dni naše srdcia. Strážme si aj naše konanie, nech nie je minimalistické. V každom získanom srdci získavame nový príbytok v nebi.

Kým sme na hranici medzi životom a smrťou, ohňom a vodou, čnosťou a hriechom, dovtedy nerozumieme jasnosti Ježišových slov. Jeho áno sa nám nezdá dostatočne presvedčivé, jeho nie sa nám javí príliš strohé. Potom aj naše áno, si vyžaduje vždy nejaké ale, naše nie prináša zlý pocit často z obavy o stratu dobrého mena. My však máme mať účasť na sile Ježišovho amen – tak je.  A to len vtedy ak v sile Ježišovho Ducha „hovoríme tajomnú Božiu múdrosť“, do ktorej sme v tom istom Duchu prenikli a ktorý prenikol naše srdcia i konanie.

Požehnanie do nového semestra všetkým, nech je cestou do Božích hĺbok i hĺbky našich sŕdc.

o. Ľubo

Ježiš prišiel z Galiley k Jordánu za Jánom, aby sa mu dal pokrstiť. Ale Ján mu odporoval…

Ján veľmi dobre vie, že po ňom „prichádza mocnejší ako je on sám“ (Mt 3, 11) a preto je jeho reakcia zrozumiteľná. Ježiš – prichádzajúci mocnejší preberá moc, čoho najlepším symbolickým vyjadrením by bolo pokrstenie Jána Ježišom. Nedeje sa tak. Ježiš sleduje inú logiku, nakoniec sám raz povie, že „medzi vami to tak nebude“ (Mt 20, 26), nebude to tak ako u mocnárov, ktorí nechávajú zakúsiť iným svoju moc. V okamihu zlomu dejín, v momente premeny eónov, nevidíme sebavedomé gesto zaujatia vlády, ale gesto pokory a uponíženia sa väčšieho pred menším.

V Betleheme ma uponíženie formu zimy, fyzickej nepohody, chudoby, odovzdania sa do rúk človeka. Pri krste má podobu podriadenia sa niekomu menšiemu, ktorý správne chápe, že nie je hoden rozviazať Ježišovi remienky na obuvi. V Káne sa podriaďuje hlasu ženy – matky. Týmito pokornými gestami ale Ježiš odhaľuje svoju slávu. Na začiatku nových dejín obnoveného ľudstva, na začiatku verejnej Ježišovej činnosti, ako i na začiatku jeho návratu k Otcovi a s ním celého ľudstva je gesto poníženia sa. Toto je Božia spravodlivosť. Božie kráľovstvo sa nebuduje silou, ale ponížením sa. Duch Svätý nesprevádza veľkolepé gesto mocnára, ale pokorné gesto podriadenia sa a identifikácie s tými najbiednejšími.

Nový život, ktorý sme už prijali v krste sa prejavuje pokorou. V geste pokory začína vždy niečo nové. Sv. Pavol tomu zvnútra rozumel, keď hovorí: „podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Kristom“ (Ef 5, 21); „Ženy, podriaďujte sa mužom, ako sa sluší v Pánovi!“ (Kol 3, 18); „Poslúchajte svojich predstavených a podriaďujte sa im“ (Hebr 13, 17). Podobne hovorí aj sv. Peter: „Vy, mladší, podriaďujte sa starším. Všetci sa navzájom zaodejte pokorou, lebo Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť“ (1Pt 5, 5). Kedykoľvek dokážeme prijať druhé miesto, pokoriť sa, prikloniť sa k nízkym, začína nový čas, približuje sa Božie kráľovstvo do sveta. Skúškové obdobie nám k tomu dáva dostatok príležitostí. Nevzniklo by niečo úplne nové, keby sa študent podriadil učiteľovi, učiteľ študentovi? Žena mužovi a muž žene? Deti rodičom a rodičia deťom? Zamestnanec šéfovi a šéf zamestnancovi? Skúsme prijať Izaiášovu ponuku: „Nebude kričať ani hlučne volať, nebude počuť na ulici jeho hlas“.

o. Ľubo