Keď odchádzate z domu do školy, tak vám mama alebo otec niečo na cestu povie. Medzi slovami určite zaznejú takéto rady: Buď rozumný/á! Chráň si zdravie! Dobre sa obliekaj! Dávaj si pozor na svoje veci nech ti ich neukradnú! Nenechaj sa využívať! Nepožičiavaj svoje veci, lebo ti ich nevrátia alebo vrátia pokazené!  Sú to rady zo života pre život a vy možno odpoviete: „jasné mami, budem svätá“. A naozaj považujeme za výdobytok našej kresťanskej kultúry, že máme garantované právo na život a na ochranu fyzickej celistvosti pre napadnutím, že mám právo na spravodlivý súd, na súkromné vlastníctvo, ktoré nesmie byť narušené, že sa môžem brániť pred fyzickým, či psychickým nátlakom.

Do tohto kontextu nám zaznieva slovo zásadne odlišné. Sv. Pavol hovorí: „múdry, nech sa stane bláznom“, Ježiš hovorí: ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé. Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty, nechaj aj plášť. A keď ťa bude niekto nútiť, aby si s ním išiel jednu míľu, choď s ním dve…“

Ako sa vyrovnať s týmito slovami, zvlášť, keď za správny považujeme opak: brániť sa, súdiť sa pri nespravodlivosti, chrániť sa pred zneužívaním a svojvôľou iných?

Môžeme tieto slová trocha rozriediť – veď Ježiš to tak asi úplne nemyslel. Ale môžeme ich nechať také ako zaznievajú v vidieť v nich nepríjemné prorocké slovo, ktorého cieľom je nedovoliť, aby kresťan zaspal v akomsi uspatom, „meštianskom kresťanstve“ (ako hovorí J.B. Metz). Jestvuje totiž istá mainstreamová kresťanská kultúra, ktorá je postavená na istej tradícii ako v Ježišových časoch: „počuli ste, že bolo povedané“. Je to rozumná kultúra. Ale Ježiš neprestáva komunitu posúvať ďalej, pozývať k väčšej láske a dokonalosti. Jeho tvrdé slová netreba rozrieďovať, alebo reinterpretovať, ale chápať ako výkričník, pozvanie, „korektív“, prorockú výzvu neuspokojiť sa so spravodlivosťou zákonníkov a farizejov. Je to pozvanie odložiť múdrosť a stať sa nemúdrymi v Pavlovskom zmysle: „Ak si niekto z vás myslí, že je v tomto veku múdry, nech sa stane bláznom“. Takýmto bláznom sa dokázal stať napríklad sv. Polykarp, ktorého spomienku Cirkev slávi dnes. Pri prenasledovaní kresťanov ako 86 ročný bol privedený na štadión, kde ho dal priviesť rímsky panovník Kvadrát. Avšak panovník ho chcel ušetriť, tak mu poradil, aby sa vyhlásil za nekresťana a že on sa bude tváriť, že ho nepozná. Ale Polykarp mu s pokojom odpovedal: „Ty sa tváriš, že nevieš kto som. Dobre, tak ma počúvaj: Ja som kresťan!“ Zomrel v dnešný deň o 23. Februára roku 155 o druhej popoludní.

Aj dobrý kresťan by si dnes povedal, že to asi prehnal, že mal využiť možnosť sa zachrániť, veď klamať pred násilníkom nie je hriech…že to bola hlúposť. Ale Polykarp spolu s Ježišom sú iného názoru. Iný kresťan sýrskeho pôvodu Jozef Hazzaya v jednom svojom liste píše: „nie každý, kto opustil svet, sa dokázal oslobodiť od svojho predchádzajúceho správania. Mnohí odišlo zo sveta len navonok, ale pokračujú vo svojom štýle života. A preto som vám povedal, že jestvujú dva úniky zo sveta. Je veľa osôb, ktoré odišli, ale takých, ktoré by sa oslobodili od svojho predchádzajúceho života je jedna z tisíca“.

Skutočná evanjelizácia, ktorou je premena klímy v celej krajine, sa nedeje len cez dôsledné dodržiavanie toho, „čo bolo povedané“ a čo je ľudsky múdre, cez dôraz na ľudské práva, ale cez nesenie nespravodlivosti a kríža. Cez ozajstné vyzlečenie starého človeka, cez pravdivé vnútorné opustenie tohto sveta a prijatie sveta Božieho. V podstate ide o to byť „svätý blázon a tak byť dokonalý“. Svätosť znamená byť oddelený, či odlišný od sveta a to umožňuje byť plnšie vo svete (tak ako Božia svätosť/transcendecia je základom Božej imanencie vo svete). Byť odlišný znamená nebyť premenlivý, ale vytrvalý, pevný, stály. O to vlastne ide Ježišovi. Byť stály v láske aj v kritických momentoch ako je útok na telesnú integritu, ako je krádež, ako je zneužívanie našej dobroty. Ježiš vyberá veľmi konkrétne a snáď najčastejšie životné situácie, v ktorých sme pozvaní k väčšej láske. Na popis tohto postoja používa obraz slnka, ktoré vychádza nad dobrých i zlých.

Dnes bol nádherný deň. Všetci cítime, keď zasvieti slnko, ako všetko a všetci ožívajú. Dobrí sa tešia, zlí sú možno o niečo prívetivejší. Veľa ľudí dnes bolo na prechádzke a bolo cítiť akúsi sviatočnú pohodu. Keď svieti slnko Božej lásky, keď je Pánova tvár rozžiarená, tak sa mení klíma. Aj my máme meniť klímu svojim trvalým láskavým postojom. Volal som dnes jednému známemu, s ktorý som sa mal včera stretnúť, len mi to nevyšlo, tak mi hovoril: „idem teraz s priateľkou na prechádzku“. A na moju otázku, že kam, odpovedal: „to ti nemôžem povedať, lebo je tu so mnou a chcem ju tým prekvapiť“. Som si pomyslel, „keď vyjde slnko (v srdci), tak človek je schopný všelijakého milého bláznovstvaJ“. Tá klíma láskavosti je klíma Božieho kráľovstva.

Na druhej strane sme svedkami jedného konfliktu, ktorý traumatizuje celý národ. Konflikt medzi hokejistami Chárom a Šatanom. Po dlhých mesiacoch nie sú schopní si veci vyrozprávať a chlapsky vyriešiť. Šatana pre istým časom v spoločnom zápase Chára zrazil a vytlačil na mantinel v dôsledku čoho ostal niekoľko týždňov mimo hry. Určite nemal prísť za Chárom a povedať mu: „ešte raz do mňa vraz“. Ale žiada sa neodvrátiť od útočníka tvár, nenechať zahaliť si tvár hnevom. Sv. Pavol to hovorí: „slnko nech nezapadá nad vašim hnevom, nenechávajte miesto diablovi“. A naozaj tento konflikt traumatizuje národ i hokejistov až tak, že tréner Vujtek si nedovolil oboch postaviť do jedného mužstva na olympiáde, ale sa problém nepreniesol do celej kabíny. Každý konflikt (menší, či väčší, ale aj ten najväčší s Bohom) ovplyvňuje klímu, zaťahuje slnko oblakmi a svet je horší a depresívnejší.

Ako to ale dosiahnuť? Ako sa stať dobrovoľne bláznom, či svätým? Ježiš hovorí jasne: „modlite sa, aby ste boli synmi svojho Otca“, aby ste boli Ježišom. Nám to nie je dané, ale Bohu áno. V jeho blízkosti sme mu podobní, tam sme v hĺbke Ježišovho postoja, ktorý si nechal ukradnúť všetko a zniesol všetko. V ňom (v Ježišovi) môžeme mať tento postoj v zastúpení už teraz. S týmto úmyslom prijmime aj Eucharistiu.

o. Ľubo