Vstali, vyhnali ho z mesta… Ale on prešiel pomedzi nich a odišiel.

Na stránke rodného mesta som objavil zložku významných osobností Kysuckého Nového Mesta. Sú tam mená ako Jozef Belánsky (1796-1843) – štvrtý banskobystrický biskup, Dlhomír Poľský (1864-1935) – kňaz a básnik; medzi významných ešte žijúcich rodákov patria aj niektorí vedci, hudobníci, maliari. Možno niekto z nášho spoločenstva raz bude menovaný za čestného občana svojej obce alebo mesta. Ale je isté, že mnohí nie. Možno preto, že náš život bude krásny „len“ vo svojej každodennej trpezlivej, dobrotivej, nevystatujúcej sa láske. A tú dokáže oceniť v plnosti len Boh. A to možno preto, že niekomu môže náš život vadiť, zvlášť ak nadobudne parametre prorockého života –upozorňujúceho na nedostatky, chyby, hriechy a na nekompatibilitu s Božou vôľou. Netreba tiež zabúdať na akúsi apriórnu nedôveru voči tým, čo boli vo svete a vrátili sa domov. Skúsenosť iných chce byť overená, až následne prijatá.
Čo bolo všetko dôvodom neprijatia Ježiša rodákmi, až po snahu fyzicky ho eliminovať, presne nevieme. Je to však akt hrubého násilia, nelásky, až nenávisti. Táto scéna nám ukazuje Ježiša ako nemilovaného. Vidieť Ježiša odchádzať z nášho stredu vnútorným pohľadom, je obraz, ktorý by nám nemal uniknúť, pretože každý hriech je vypudením Ježiša z nášho obydlia, rodiny, života. Odchod Ježiša, taký vznešený a bolestný zároveň, bez toho, aby si „striasol prach z nôh“, je hodný obdivu. Ježiš prežíva popri prejavoch lásky aj prejavy nelásky. Miluje ho nebeský Otec, Matka Panna Mária, svätý Jozef, neskôr učeníci, niektoré ženy, uzdravení… Ale sú typy lásky, ktorú Ježiš nikdy nezažil:
lásku rodákov, vlastnej širšej rodiny, lásku kultúrnej politickej smotánky (politici, veľrada, kňazi, farizeji, zákonníci), lásku veľkej časti chudobných a biednych, ktorým adresoval svoje slová, lásku manželky, vlastných detí… Na istý typ lásky si musel počkať a tak sa splnilo, že „až keď bude vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahne k sebe“, aby prišli a poklonili sa. Až vtedy sa z ľudí stane jeho nevesta Cirkev, plná vlastných duchovných detí, ktoré sú jeho telom. Smrť z lásky je magnetom, ktorý priťahuje vnútro ľudí. Ježiš vie, že až dokonaním svojho diela – v smrti – sa niečo od základu zmení, až vtedy ľudia spoznajú, že „Boh ich poznal už v matkinom lone“. Paradoxne diabol, ktorý si žiadal poklonu aj od Ježiša, si ju vynucuje bez ochoty zomrieť, niečo zmeniť. Podobne je to aj s nami. Prežívame rôzne druhy lásky: rodičovskú, súrodeneckú, kamarátsku, partnerskú. Sú však ľudia, ktorí skúsenosť s láskou nemajú a zrejme aj my sami niektorý druh lásky
nezakúsime. Sú ľudia, ktorí nepoznajú lásku otca, niektorí lásku matky, niektorí nemajú súrodenca, niektorí nezakúsia lásku starého rodiča, iní nezakúsia lásku učiteľa, iní zase nikdy nezakúsia priateľskú lásku, prípadne manželskú lásku muža/ženy a nakoniec možno ani nie lásku vlastných detí. To je istý kríž, ktorý však nesie Ježiš spolu s nami. Na istú lásku si musíme počkať: preto naša láska nech je najmä „trpezlivá“ (nie náhodou sv. Pavol dáva trpezlivosť na prvé miesto charakteristík lásky) a potom taká čo „nie je nehanebná“ a čo „sa nerozčuľuje“.
V každom prípade, ak dokážeme „milovať ako prví“, podobne ako Boh: „Skôr ako som ťa utvoril v matkinom lone, poznal som ťa“ (poznať znamená aj miloval), tak Boh doplní nelásku ľudí, ktorí nás formovali a negatívne predznačovali, alebo Boh doplní chýbajúcu skúsenosť s láskou. Takto nás urobí „opevneným mestom, železným stĺpom a bronzovým múrom“ lásky. Nemusíme sa báť a neustále sa otáčať do minulosti, či nás dostatočne milovala matka, alebo otec, alebo sused, učiteľ, kamarát, priateľ… či ma niekto snáď nezranil. Netreba sa v bežnom prípade usilovať o psychologické terapie, analýzy, riešenia a tým uviaznuť v sebe samom. Pavol hovorí: „Bratia, usilujte sa o vyššie dary milosti“. Máme sa koncentrovať na milosť, ktorá je nám daná. V nej nachádzame silu milovať. Zvlášť silu Eucharistického Krista, ktorý miluje dokonalým spôsobom v okamihu, keď priamo čelí nenávisti svetských i duchovných mocností (kniežatstvá tohto sveta), ktoré sú zosobnené v postave apoštola Judáša.
Ježišova láska je sumou kvalít, prevyšujúcich pozitívne aj negatívne popisy lásky z Prvého listu Korinťanom (trpezlivá, dobrotivá, všetko znášajúca, dúfajúca, vytrvalá, nezávidiaca, nevypínajúca sa, nerozčuľujúca sa…). Ježiš prejavuje Nazaretčanom veľmi konkrétny typ spásnej lásky. V synagóge nebol na prvom mieste, kde by bol ohlasoval Božie kráľovstvo. Mohol si pre svojich rodákov na „primičnú kázeň“ vybrať inú biblickú stať, napríklad z Knihy Samuelovej o víťazstve Dávida nad Goliášom, alebo zo žalmu, kde sa hovorí ako je dobre, keď žijú bratia pospolu… Ale on vyberá proroka Izaiáša. Je to zámerný výber, lebo vie, že Nazaretčania potrebujú počuť práve tento text. Vie, že potrebujú po dlhom čakaní počuť, že „dnes“ je ten veľký deň a potrebujú tomuto „dnes“ uveriť. Podobne aj my, čo sme uväznení v minulosti, alebo ďalekej budúcnosti, a to spásne „dnes“ nevidíme, z čoho pramení náš smútok a beznádej. Ježiš vie, že rodáci potrebujú počuť slovo a uveriť slovu, nie mimoriadnym skutkom. Vie totiž, že sú zhrubnutí, materialistickí, cynickí, opakujúci si zatrpklé slogany (napr. „lekár lieč sám seba“). Ježiš vie, že potrebujú počuť slovo, proroka, kazateľa, čiže obrátiť sa k niečomu duchovnému, čo ich následne privedie ku konkrétnu po ktorom túžia, ale ktorým bude Ježiš, nie ich predstava vykúpenia. V ňom – Ježišovi, Jozefovom synovi – ich túžby budú očistené a cez mieru naplnené. Vedie ich cestou od slova k viere a od viery k sviatosti. Preto aj my počúvame pri omši slovo, aby sme následne pristúpili k Eucharistii. V nej prijmime všetky typy lásky, zakúsenej aj nezakúsenej: otcovskej, materskej, súrodeneckej, snúbeneckej, i detskej. Lásky, ktorá všetky tieto formy dokonale prevyšuje. Nech zvonenie pri premenení – cvendžiaci kov, duniaci cimbal – nie sú dunením dutej náboženskej formy, ale symbolom nášho vnútorného premenia k väčšej láske.